Nápad francúzskeho ministra
- augusta 1928 sa v Salóne hodín (Salon de l'Horloge) na parížskom ministerstve zahraničia zišli zástupcovia pätnástich krajín, aby podpísali dokument s oficiálnym názvom Všeobecná zmluva o odmietnutí vojny ako nástroja národnej politiky. Iniciatíva vzišla od francúzskeho ministra zahraničia Aristida Brianda, ktorý v roku 1927 pôvodne navrhol len dvojstrannú zmluvu medzi Francúzskom a USA. Americký minister zahraničia Frank B. Kellogg návrh rozšíril na mnohostrannú zmluvu otvorenú všetkým štátom sveta.
Vojna postavená mimo zákon
Signatári - medzi nimi Nemecko, Francúzsko, Spojené štáty, Spojené kráľovstvo, Taliansko a Japonsko - sa zaviazali neriešiť spory vojnou a urovnávať konflikty výlučne mierovými prostriedkami. Do konca roka 1929 k paktu pristúpilo prakticky celé medzinárodné spoločenstvo vrátane vtedajšieho Československa. Zmluva vznikla zámerne mimo Spoločnosti národov a formálne platí dodnes.
Zmluva bez zubov
Pakt však neobsahoval nijaký mechanizmus vynucovania ani sankcie za porušenie - nešlo o nič viac než čestný sľub. O jedenásť rokov neskôr, 1. septembra 1939, napadlo nacistické Nemecko - jeden zo signatárov - Poľsko a rozpútalo druhú svetovú vojnu. Historici preto pakt dodnes často označujú za symbol naivného medzivojnového idealizmu.
Dedičstvo v norimberskom tribunáli
Napriek zlyhaniu sa pakt stal právnym základom, o ktorý sa v roku 1946 oprel Norimberský tribunál pri obžalobe nacistických vodcov zo „zločinov proti mieru“ - z prípravy a vedenia agresívnej vojny. Práve tento koncept, prvýkrát právne ukotvený v roku 1928 v Paríži, sa dodnes objavuje v medzinárodnom práve.