Dvadsiaty prvý apríl 1725. Veľkonočný pondelok v Lipsku. V kostole Sv. Tomáša zaznel po prvý raz hlas kantáty BWV 6 — Bleib bei uns, denn es will Abend werden (Zostaň s nami, lebo sa zvečerieva). Za dirigentským pultom stál štyridsaťročný Johann Sebastian Bach.
Názov kantáty je prosbou — parafrázou slov učeníkov z Lukášovho evanjelia, ktorí na ceste do Emauz žiadali nepoznaného spoločníka, aby neodchádzal. Bach túto prosbu pretavil do hudby, ktorá sa stala jedným z klenotov jeho liturgického cyklu.
Prečo na tom záleží
Bach napísal za život vyše tristo kantát. Mnohé z nich sa stratili, zabudli, rozsypali po archívoch. Bleib bei uns prežila — a dnes patrí medzi najhrávanejšie. Jej úvodný chorál s nástojčivou melodickou líniou hobojov sa stal synonymom neskorobarokovej duchovnej hudby.
V roku 1725 to však nebola žiadna „veľká udalosť". Lipská cirkevná hudba bola pre Bacha týždenná rutina — kantátu napísal, nacvičil, odviedol a o sedem dní pripravoval ďalšiu. Génius v montérkach remeselníka.
Ostatné udalosti tohto dňa — od legendárneho založenia Ríma cez bitku pri Mutine až po texaskú revolúciu — patria skôr do sveta mečov a politiky. Kultúra si 21. apríla vystačí s Bachom. A to nie je málo.