Tretieho mája 1855 vyplávala zo San Francisca skupina amerických žoldnierov pod vedením Williama Walkera — s cieľom dobyť Nikaráguu. Walker nebol žiadny vojnový veterán. Bol to vzdelaný muž s diplomom z medicíny a právnickým titulom, ktorý sa živil aj ako novinár. Napriek tomu sa rozhodol organizovať súkromné vojenské výpravy do Latinskej Ameriky.
V dobovom americkom žargóne sa takéto počínanie nazývalo „filibustering" — neoprávnené vojenské vpády súkromných osôb do cudzích štátov s cieľom zakladať kolónie. Walker nebol výnimkou, skôr najdrzejším príkladom trendu. Pred Nikaráguou sa pokúšal o to isté v Mexiku. Hnal ho duch doby — doktrína „manifest destiny", presvedčenie, že Amerika má predurčené právo rozpínať sa.
Paradox Walkerovho príbehu je zjavný: muž, ktorý zložil lekársky sľub pomáhať, sa stal dobyvateľom. Muž, ktorý ako novinár mal opisovať udalosti, sa rozhodol ich vytvárať — so zbraňou v ruke. Jeho príbeh skončil o päť rokov neskôr, v roku 1860, keď ho popravili. Mal tridsaťšesť rokov.
Walker je dnes takmer zabudnutou postavou amerických dejín. V Strednej Amerike si ho však pamätajú dodnes — ako symbol éry, keď si ozbrojení dobrodruzi z USA nárokovali právo rozhodovať o osude celých národov.