Slovo, ktoré dnes poznáme najmä z amerického Senátu ako označenie pre obštrukčné maratónske prejavy, má za sebou cestu naprieč niekoľkými storočiami a aspoň troma jazykmi. A priamo súvisí s tým, čo sa odohralo 3. mája 1855, keď William Walker vyrazil zo San Francisca s oddielom žoldnierov dobývať Nikaraguu.
Pôvod. Koreň siaha k holandskému slovu vrijbuiter — doslova „voľný koristník", teda ten, kto slobodne plieni. Holandskí námorní lupiči 16. storočia tento výraz nosili ako vizitku. Z holandčiny ho prevzala francúzština v podobe flibustier, odkiaľ prešiel do španielčiny ako filibustero. Každý jazyk si ho mierne prispôsobil, ale jadro zostalo rovnaké: ozbrojený dobrodruh, ktorý koná na vlastnú päsť, bez mandátu akejkoľvek vlády.
Vývoj. V polovici 19. storočia získalo slovo v angličtine špecifický americký význam. Filibuster označoval presne to, čo robil Walker — súkromnú vojenskú výpravu na cudzie územie, organizovanú bez súhlasu vlastnej vlády. Walkerove výpravy do Mexika a Strednej Ameriky boli typickým príkladom takéhoto filibusterovania, poháňaného doktrínou „manifest destiny". Bol novinár, právnik, lekár — a napokon žoldnier, ktorý sa nakrátko vyhlásil za prezidenta Nikaraguy.
Dnešné použitie. Niekedy v 50. a 60. rokoch 19. storočia sa slovo začalo používať aj v americkom politickom žargóne pre senátorskú obštrukciu — nekonečné prejavy, ktorými jeden zákonodarca dokáže zablokovať hlasovanie. Spojenie je logické: aj politický filibuster je v podstate jednostranná akcia bez mandátu väčšiny, akési pirátstvo v parlamentných vodách.
Jazykový fakt. Slovenčina slovo filibuster neadaptovala, no čeština aj slovenčina poznajú príbuzný výraz flibustier v pôvodnom význame — morský lupič v Karibiku. Je to jedno z mála slov, ktoré sa z pirátskej paluby presťahovalo do parlamentnej sály, pričom si zachovalo rovnaký podtón: akcia na hranici zákona, vykonaná s drzosťou a bez povolenia.