Dňa 8. mája 1945 sa v alžírskom meste Sétif konala slávnostná prehliadka na počesť konca vojny v Európe. Deň, ktorý mal byť oslavou slobody, sa zmenil na krvavú vzburu a následné represálie francúzskych koloniálnych síl.
Paradox je zrejmý a bolestný. Alžírčania bojovali po boku Francúzska proti nacistickému Nemecku. Pomáhali oslobodzovať Európu od okupácie. No keď sa v uliciach Sétifu začali ozývať hlasy žiadajúce slobodu aj pre Alžírsko, odpoveďou bola brutálna sila. Francúzsko v ten deň oslavovalo koniec útlaku na vlastnom území — a zároveň ho udržiavalo na cudzom.
Francúzske Alžírsko existovalo od roku 1830. Kolóniu dokonca formálne začlenili ako súčasť Francúzska, no jej obyvatelia plné občianske práva nemali. Udalosti z 8. mája 1945 sa stali jedným z kľúčových momentov, ktoré naštartovali alžírske národné hnutie. Od Sétifu viedla priama cesta k alžírskej vojne za nezávislosť, ktorá skončila až v roku 1962 — takmer o dvadsať rokov neskôr.
Deň víťazstva nad fašizmom sa tak pre Alžírčanov stal dňom, ktorý odhalil najhlbšie protirečenie koloniálneho poriadku: sloboda pre jedných, útlak pre druhých — v ten istý okamih, na tom istom námestí.