Slovo, ktoré dnes automaticky spájame s úkladnou vraždou politika alebo verejnej osobnosti, má prekvapivo miernejší pôvod. Latinské attentātum je odvodené od slovesa attentāre — pokúsiť sa, skúsiť, siahnuť na niečo. V pôvodnom zmysle teda nejde o úspešný čin, ale iba o pokus. O snahu dosiahnuť niečo, čo nemusí vyjsť.
Do európskych jazykov preniklo slovo cez francúzske attentat, ktoré sa od 16. storočia používalo v právnickom jazyku na označenie protiprávneho útoku na osobu alebo inštitúciu. Ešte stále bez nutnej konotácie smrti. Zlom nastal v 18. a 19. storočí, keď sa politické násilie stalo bežnou súčasťou európskych dejín a slovo sa významovo zúžilo: zo všeobecného „pokusu" na cielený útok proti konkrétnej osobe, spravidla s politickým motívom.
Práve udalosť z 11. mája 1812 je jedným z míľnikov, ktoré tomuto slovu vtlačili jeho dnešný význam. V ten deň zastrelil obchodník John Bellingham britského premiéra Spencera Percevala priamo v predsieni Dolnej snemovne. Perceval sa stal jediným britským premiérom, ktorého zavraždili pri výkone funkcie. Čin nebol súčasťou sprisahania — Bellingham konal sám, z osobnej krivdy voči vláde. Napriek tomu ho odsúdili a popravili do týždňa.
V slovenčine sa slovo atentát udomácnilo v 19. storočí prostredníctvom nemčiny (Attentat) a češtiny. Na rozdiel od angličtiny, kde sa používa opisné assassination, stredoeurópske jazyky si ponechali latinský koreň. Zaujímavé je, že slovenčina rozlišuje medzi atentátom (útokom na osobu) a pokusom o atentát — čím vlastne zdvojuje pôvodný latinský význam: pokus o pokus.
Dnes slovo funguje takmer výhradne v politickom kontexte. Nikto nepovie „atentát na suseda". Jazyk si ho rezervoval pre činy, ktoré menia chod dejín — alebo sa o to aspoň pokúšajú. Presne tak, ako to bolo v snemovni roku 1812.