Slovo teplomer patrí medzi tie šťastné zloženiny, ktoré sa v slovenčine ujali natoľko prirodzene, že ich pôvod takmer nikto neskúma. A predsa za ním stojí zaujímavý príbeh — jazykový aj vedecký.
Pôvod. Teplomer je kalkom gréckeho slova thermometron, ktoré vzniklo spojením dvoch základov: thermē (teplo, horúčosť) a metron (miera, meranie). V gréčtine teda doslova „merač tepla". Slovenčina si tento princíp prevzala a pretavila do vlastnej slovotvorby: teplo + -mer (od slovesa merať). Rovnaký model funguje pri slovách ako tlakomer, vlhkomer či rýchlomer — ide o produktívnu zloženinu, kde druhá časť označuje nástroj merania.
Vývoj. Samotné slovo thermometron sa v európskych jazykoch rozšírilo v 17. storočí spolu s prvými prístrojmi na meranie teploty. Francúzština prevzala tvar thermomètre, nemčina Thermometer, angličtina rovnako thermometer. Slovanské jazyky sa vydali vlastnou cestou — prekladovým kalkom. Čeština používa teploměr, poľština termometr (tu zvíťazil grécky základ), ruština pozná obe podoby: термометр aj градусник.
Práve 19. mája 1743 francúzsky fyzik Jean-Pierre Christin publikoval návrh ortuťového teplomera so stupnicou, kde 0 predstavovalo bod mrazu a 100 bod varu vody. Tento princíp — dnes známy ako Celsiova stupnica — dal teplomeru jeho modernú tvár. Christin tým vlastne obrátil pôvodnú Celsiovu škálu, kde bolo 0 navrchu pri bode varu.
Dnešné použitie. Teplomer dávno prekročil laboratórium. Hovoríme o politickom teplomere, teplomere nálad v spoločnosti, ekonomickom teplomere. Metafora funguje vždy rovnako: niečo meria intenzitu javu, ktorý sám osebe nevidíme.
Jazykový fakt. Slovenčina dôsledne rozlišuje medzi teplomerom (prístroj) a teplotou (veličina, ktorú meria). V bežnej reči sa však často stretávame s vetou „Teplomer ukazuje dvadsať stupňov", kde sa nenápadne stiera hranica medzi nástrojom a javom. Gramaticky bezchybná veta — a predsa v nej cítiť storočia zápasu ľudí s otázkou, čo vlastne teplo je.