Slovo rekviem dnes evokuje veľkolepé orchestrálne diela, no jeho korene siahajú k tichej prozaickej latinčine raného kresťanstva.
Pôvod. Základ tvorí latinské sloveso requiēscere — odpočívať, nájsť pokoj. Z neho vznikol akuzatívny tvar requiem, doslova „odpočinok". Slovo sa ustálilo vďaka úvodnej vete omšového textu za zosnulých: Requiem aeternam dona eis, Domine — „Večný odpočinok daj im, Pane." Tak ako sa missa (omša) odvodila od záverečnej formulky bohoslužby, aj requiem prevzalo meno podľa prvého slova liturgického spevu. Stredoveká cirkevná latina ho používala výhradne v sakrálnom kontexte — označovalo zádušnú omšu, nie hudobnú formu.
Vývoj. Zlom nastal v renesancii, keď skladatelia začali zhudobňovať liturgický text ako ucelené vokálno-inštrumentálne dielo. Ockeghem, Palestrina, neskôr Mozart a Brahms — každý posunul rekviem ďalej od oltára smerom ku koncertnému pódiu. Práve 22. mája 1874 zaznelo v milánskom kostole San Marco Requiem Giuseppeho Verdiho, napísané na pamiatku prvého výročia smrti spisovateľa Alessandra Manzoniho. Verdiho prístup bol natoľko dramatický a operný, že kritici dielo prezývali „opera v liturgickom rúchu". Tým definitívne potvrdil, že rekviem už nie je len modlitba — je to žáner.
Dnešné použitie. Moderná slovenčina pozná slovo v dvoch rovinách. V hudobnej terminológii označuje monumentálnu skladbu pre sólistov, zbor a orchester. V prenesenom význame sa objavuje v publicistike — „rekviem za uhoľný priemysel", „rekviem za tlačené médiá" — ako synonymum definitívnej rozlúčky, poslednej bodky.
Jazykový fakt. Slovo rekviem je v slovenčine nesklonné — nemení tvar v žiadnom páde. Rovnaký osud zdieľa napríklad interview či finále. Príbuzné latinské requiēs (odpočinok) žije v angličtine ako R.I.P. — requiescat in pace. Tri písmená, ktoré dnes ľudia píšu pod príspevky na sociálnych sieťach, majú teda rovnakú etymologickú DNA ako Verdiho monumentálna partitúra z roku 1874.