Dvadsiateho štvrtého mája 1798 vypuklo v Írsku povstanie proti britskej korune. Organizovalo ho Združenie spojených Írov — pôvodne presbyteriáni z Belfastu, ktorí stratili vieru v reformy a siahli po revolúcii. Boje sa začali v grófstve Kildare a rýchlo sa rozšírili po celom ostrove. Práve toto povstanie dalo dátumu 24. mája trvalý nádych vzdoru — a slovo rebélia si zaslúži bližší pohľad.
Pôvod. Latinské rebellio vzniklo spojením predpony re- (znova, späť) a slovesa bellare (viesť vojnu), ktoré samo vychádza z bellum (vojna). Rebel je teda doslova ten, kto „znova vojuje" — kto sa vracia do boja, hoci bol už raz porazený alebo podrobený. V starovekom Ríme sa výraz používal predovšetkým na povstalecké kmene a provincie, ktoré odmietli zostať pokorené.
Vývoj. Cez stredovekú latinčinu sa slovo dostalo do francúzštiny ako rébellion a odtiaľ do angličtiny aj ďalších európskych jazykov. Do slovenčiny preniklo dvojakou cestou — jednak cez latinskú učenú tradíciu, jednak cez nemecké a maďarské sprostredkovanie. V 18. a 19. storočí bolo slovo v habsburskej monarchii vyslovene politické: mocenské centrum ním označovalo každý odpor proti trónu, od írskeho povstania cez uhorské nepokoje až po talianske karbonárske hnutia.
Dnešné použitie. Súčasná slovenčina pozná rebéliu v dvoch rovinách. Tá vážna označuje ozbrojený odpor proti štátnej moci — presne v duchu írskych udalostí z roku 1798. Tá ľahšia, hovorová, opisuje akúkoľvek vzpurnosť: rebel v triede, rebélia proti pravidlám obliekania, rebelantská hudba. Slovo stratilo časť svojej krvavej váhy a stalo sa takmer módnym.
Jazykový fakt. Latinské bellum (vojna) a bellus (pekný, krásny) nemajú spoločný pôvod, hoci vyzerajú ako blízki príbuzní. Bellum pochádza zo staršieho tvaru duellum (súboj dvoch), kým bellus je zdrobnenina od bonus (dobrý). Keď teda povieme, že niekto je „krásny rebel," spájame v jednej vete dve latinské slová, ktoré sa iba tvárou podobajú — a práve to je na jazyku krásne rebelantské.