Presne 25. mája 1895 sudca Alfred Wills odsúdil Oscara Wildea na dva roky ťažkých nútených prác za „hrubú neslušnosť". Írsky spisovateľ, ktorého komédie vypredávali londýnske divadlá, sa zo dňa na deň stal väzňom.
Paradox je zrejmý. Wilde bol na začiatku 90. rokov 19. storočia najvplyvnejším a najpopulárnejším dramatikom v Londýne. Kritika ho označovala za najväčšieho dramatika viktoriánskej éry. Bol kľúčovou postavou estetizmu — hnutia, ktoré hlásalo krásu a umenie nad všetko. A práve spoločnosť, ktorá ho oslavovala, ho aj zničila.
Z autora, básnika a intelektuála sa stal trestanec. Dva roky nútených prác neboli symbolický trest — šlo o fyzicky vyčerpávajúcu drinu, ktorá Wildea zdravotne zlomila. Po prepustení odišiel do Francúzska. Zomrel v Paríži v roku 1900, mal štyridsaťšesť rokov.
Wildov prípad dodnes zostáva jedným z najvýraznejších príkladov toho, ako dokáže doba najprv vyniesť a potom rozdrviť vlastných velikánov.