28\. mája 1901 šach Mozaffar ad-Dín podpísal dokument, ktorý zmenil geopolitickú mapu dvadsiateho storočia. Britský a austrálsky obchodník William Knox D'Arcy získal exkluzívne právo prieskumu, ťažby a predaja ropy, zemného plynu, asfaltu a ozokeritu na území Perzie. O osem rokov neskôr z tejto koncesie vznikla Anglo-Persian Oil Company — spoločnosť, ktorú dnes poznáme pod menom BP. Čo keby sa šach rozhodol inak?

Čo sa skutočne stalo

Mozaffar ad-Dín Shah čelil chronickému nedostatku peňazí. Perzská ríša upadala, štátna pokladnica zívala prázdnotou a šach potreboval hotovosť na financovanie svojich ciest do Európy a udržanie krehkej moci. D'Arcy ponúkol relatívne skromnú sumu a podiel na budúcich ziskoch výmenou za takmer neobmedzený prístup k perzským nerastným zdrojom. Koncesia pokrývala väčšinu krajiny. D'Arcy následne založil Anglo-Persian Oil Company, ktorá sa stala pilierom britskej energetickej bezpečnosti — najmä po tom, čo Winston Churchill v roku 1911 presadil prechod kráľovského námorníctva z uhlia na ropu.

Bod zlomu: čo keby šach odmietol?

Predstavme si, že Mozaffar ad-Dín Shah v poslednej chvíli koncesiu nepodpíše. Možno ho varovalo duchovenstvo, že odovzdáva krajinu cudzincom. Možno jeho poradcovia namiesto toho presadili menšiu, obmedzenejšiu dohodu s domácimi podmienkami, ktoré by D'Arcyho odradili. Alebo možno D'Arcy jednoducho neponúkol dosť a šach sa rozhodol čakať na lepšiu ponuku, ktorá nikdy neprišla.

Ropa pod perzskou zemou by zostala — ale bez britského kapitálu, technológie a odhodlania by tam ležala ešte celé roky neobjavená.

Prvých 10 rokov (1901–1911)

Bez D'Arcyho koncesie sa pozornosť európskych ropných investorov sústreďuje inam. Ruská ťažba pri Baku zostáva dominantnou silou v regióne. Americká Standard Oil si upevňuje globálne postavenie bez vážnejšej konkurencie z Blízkeho východu.

Perzia zostáva ekonomicky slabá, ale paradoxne si uchováva väčšiu suverenitu. Žiadna zahraničná ropná spoločnosť nepôsobí na jej území, čo znamená menej britských agentov, menej politického tlaku a menej zákulisných hier o vplyv.

Kľúčový moment prichádza okolo roku 1911. V skutočnej histórii Churchill presvedčil britskú vládu, aby kúpila majoritný podiel v Anglo-Persian Oil Company a zabezpečila tak palivovú nezávislosť pre kráľovské námorníctvo. Bez perzskej ropy musí Británia hľadať alternatívy. Zvyšuje dovoz z Ameriky, investuje do ťažby v Barmánsku a Borneo. Ale žiadna z týchto možností nie je taká lacná a spoľahlivá ako perzské zdroje. Námorníctvo prechádza na ropu pomalšie a neochotnejšie. Niektoré lode zostávajú na uhlí dlhšie.

Pred prvou svetovou vojnou má Británia zraniteľnejšie zásobovacie línie. Nie kriticky — stále je to najsilnejšia námorna mocnosť sveta — ale s menšou strategickou rezervou a väčšou závislosťou od americkej dobrej vôle.

Strednodobé dôsledky (1911–1951)

Prvá svetová vojna prebieha podobne, ale s jedným podstatným rozdielom: Británia nemá priamy prístup k lacnej blízkovýchodnej rope. Logistika je drahšia. Mechanizácia bojiska napreduje o niečo pomalšie. Vojna sa možno natiahne o pár mesiacov, nie o roky — ale každý mesiac navyše znamená desaťtisíce životov.

Medzivojnové obdobie je zásadne odlišné. Bez britskej ropnej prítomnosti v Perzii nemá Londýn rovnaký dôvod zasahovať do vnútorných záležitostí krajiny. Prevrat z roku 1921, ktorý priviedol k moci dynastiu Pahlaví, sa možno neuskutoční — alebo sa uskutoční bez britskej podpory a s iným výsledkom. Perzia si možno zachová konštitučnejšiu formu vlády.

Oveľa dôležitejšie: celý model západnej kontroly nad blízkovýchodnou ropou sa vyvíja inak. V skutočnej histórii bol D'Arcyho úspech v Perzii signálom pre ďalších. Ukázal, že pod púšťou Blízkeho východu ležia obrovské zásoby a že sa oplatí investovať. Bez tohto precedensu prieskum v Iraku, Kuvajte a Saudskej Arábii prichádza neskôr — možno o desať, možno o dvadsať rokov.

To neznamená, že ropu nikto nenájde. Geológia sa nezmení. Ale tempo objavovania je pomalšie a — čo je kľúčové — miestne vlády majú viac času pripraviť sa na vyjednávanie. Keď ropné spoločnosti konečne prídu, narazia na sebavedomejších partnerov, nie na zúfalých monarchov predávajúcich suverenitu za hotovosť.

Druhá svetová vojna odhaľuje dôsledky naplno. Spojenci nemajú vybudovanú infraštruktúru na ťažbu a transport blízkovýchodnej ropy, ktorá v skutočnej histórii pomáhala zásobovať vojenské operácie. Závislosť od americkej ropy je absolútna. Washington to vie a využíva to — vzťah medzi USA a Britániou sa formuje ešte asymetrickejšie v americký prospech.

Po vojne Británia nemá ropné záujmy, ktoré by bránila. Suezská kríza v roku 1956 buď nenastane, alebo má úplne iný charakter. Británia nemá dôvod držať sa Blízkeho východu tak kŕčovito. Jej ústup z pozície veľmoci je rýchlejší, ale možno aj menej bolestivý — bez ilúzií o ropnej veľmocenskej pozícii.

Svet dnes bez tejto udalosti

Irán je v tomto alternatívnom svete zásadne inou krajinou. Bez desaťročí britského a neskôr amerického zasahovania do vnútornej politiky — motivovaného práve kontrolou ropy — sa dejiny vyvíjajú nepredvídateľne, no niekoľko vecí možno odhadnúť. Prevrat CIA proti premiérovi Mosaddekovi v roku 1953 nemal dôvod nastať, pretože neexistovala Anglo-Iranian Oil Company, ktorú by Mosaddek znárodňoval. Bez tohto prevratu sa možno nevytvára taká hlboká nedôvera voči Západu, ktorá nakoniec prispela k islamskej revolúcii v roku 1979.

To neznamená, že Irán je dnes demokracia. Ale trajektória je iná — krajina bez traumy zahraničných zásahov motivovaných ropou si buduje vlastnú identitu na iných základoch.

BP neexistuje — aspoň nie v podobe, akú poznáme. Bez perzskej koncesie D'Arcy nezakladá Anglo-Persian Oil Company. Britský ropný priemysel je slabší, fragmentovanejší. Dominujú americké spoločnosti — Standard Oil a jej nástupníčky. Svetový ropný trh je menej rozložený medzi americké a britské záujmy a viac koncentrovaný v amerických rukách.

OPEC vzniká neskôr alebo v inej forme. Bez dlhej histórie západnej exploatácie blízkovýchodnej ropy sa producenti organizujú pomalšie, ale z pozície väčšej sily. Ropné šoky sedemdesiatych rokov sa možno neuskutočnia v takej dramatickej podobe.

Energetická geopolitika dvadsiateho storočia sa formuje pomalšie a decentralizovanejšie. Bez jedného dramatického momentu — podpisu v roku 1901 — ktorý spustil lavínu prieskumu v celom regióne, sa Blízky východ stáva ropnou veľmocou o generáciu neskôr. A tá generácia navyše robí všetko inak.

Jeden podpis jedného zadlženého šacha jedného májového dňa v roku 1901 naštartoval reťaz udalostí, ktorá definovala geopolitiku celého storočia. Bez neho by svet nebol bez ropy — len by sa k nej dostal inou cestou, v inom čase a za iných podmienok. A práve na podmienkach záleží najviac.