Keď perzský šáh Mozaffar ad-Dín v roku 1901 podpísal koncesiu pre Williama Knoxa D'Arcyho, otvoril dvere priemyslu, ktorý zmenil geopolitiku dvadsiateho storočia. Surovina, o ktorú šlo, nesie v slovenčine meno s prekvapivo drsným pôvodom.
Pôvod. Slovo ropa pochádza z praslovanského \ropa, ktoré označovalo hnis, hnisavú tekutinu, hustú zapáchajúcu kvapalinu vytekajúcu z rany. Koreň je spoločný viacerým slovanským jazykom — poľské ropa znamená to isté, čo slovenské, ukrajinské ропа* sa používa rovnako. Spojenie s ropou ako nerastnou surovinou vzniklo jednoducho: tmavá, hustá, nepríjemne páchnúca tekutina vyvierajúca zo zeme pripomínala ľuďom práve hnis. Pomenovanie teda nevzniklo v laboratóriu ani v parlamente, ale v ľudovom jazyku — na miestach, kde sa ropa prirodzene dostávala na povrch.
Vývoj. V stredoveku sa slovo používalo predovšetkým v pôvodnom medicínskom význame. Keď sa v Haliči a na východnom Slovensku začala ropa ťažiť priemyselne v 19. storočí, ľudový názov pre túto tekutinu sa presunul do technického slovníka. Zaujímavé je, že väčšina neslovanských jazykov siahla po latinčine: anglické petroleum vzniklo z latinského petra (skala) a oleum (olej) — doslova „skalný olej". Nemci hovoria Erdöl, teda „zemný olej". Slovania jediní pomenovali ropu podľa toho, ako vyzerala, nie podľa toho, odkiaľ pochádzala.
Dnešné použitie. Slovo sa v slovenčine úplne odtrhlo od pôvodného významu. Kto dnes povie „ropa", myslí surovinu, burzu, ceny pohonných hmôt — nie hnis. Medicínsky význam prakticky vymizol. Odvodeniny ako ropný, ropovod či ropný priemysel patria do základnej ekonomickej slovnej zásoby.
Jazykový fakt. Slovenčina je jedným z mála európskych jazykov, kde názov pre najobchodovanejšiu komoditu sveta nepochádza z gréčtiny ani z latinčiny, ale z domáceho slovanského koreňa. Je to pripomienka, že pomenovania nevznikajú v kanceláriách, ale tam, kde sa ľudia s vecou stretnú — a prvý dojem býva často ten najtrvalejší.