More si zvykalo na hukot
Od mája 1883 počúvalo Sundský prieliv čoraz nepokojnejšie dunenie spod hladiny. Kapitáni lodí, ktorí museli prielivom preplávať, si zvykli na popolom sivastú vodu a na to, že paluby bolo treba každé ráno zmiesť. Nikto z nich netušil, že počúva posledné mesiace ostrova.
Ráno, ktoré sa nezopakovalo
- augusta 1883 okolo desiatej hodiny sa zem pod Krakatoou prepadla do vlastného vnútra. To, čo bolo dovtedy ostrovom, sa v priebehu pár minút zmenilo na obrovskú jamu pod hladinou mora. Vzduch niesol zvuk, ktorý o pár hodín počuli ľudia štyritisíc osemsto kilometrov ďaleko a ani nevedeli, čo počujú – len že sa niekde na svete muselo stať niečo nepredstaviteľné.
Súmraky, ktoré si pamätalo celé desaťročie
Ešte roky po katastrofe farbil popol v atmosfére večerné nebo do sýtočervena od Paríža po New York. Ľudia, ktorí nikdy nepočuli meno Krakatoa, sledovali jej ozvenu nad vlastnými strechami – a niektorí z nich podľa nej vraj maľovali svoje najslávnejšie obrazy.