Zmluva postavená len na slove
Briandov-Kelloggov pakt z roku 1928 bol vo svojej podstate čestným sľubom bez akéhokoľvek vynucovacieho mechanizmu - nešpecifikoval sankcie, nezakladal spoločné ozbrojené sily ani inšpekčný systém. Historici sa zhodujú, že práve táto absencia z neho urobila viac symbolické gesto než funkčný nástroj medzinárodnej bezpečnosti.
Alternatíva, ktorá sa v roku 1928 nediskutovala vážne
Predstavme si verziu paktu, ktorá by signatárom ukladala povinnosť spoločne zasiahnuť proti každému, kto zmluvu poruší - podobne, ako to o dve desaťročia neskôr urobil článok 5 Severoatlantickej zmluvy. Mohla by takáto konštrukcia v roku 1939 odradiť nacistické Nemecko od útoku na Poľsko? Existuje presvedčivý argument, že áno - kolektívna vojenská hrozba mala v medzivojnovom období oveľa väčšiu odstrašujúcu silu než akýkoľvek podpísaný text.
Prečo sa to nestalo
Realita roku 1928 bola iná: USA sa práve vracali k izolacionizmu a odmietali akékoľvek záväzky, ktoré by ich mohli vtiahnuť do budúcich európskych vojen - v podstate to bol aj dôvod, prečo americký minister zahraničia Kellogg trval na paktu bez vynucovacích mechanizmov namiesto vojenskej aliancie, ktorú pôvodne navrhoval Briand. Alternatívna, „tvrdšia“ história tak zostáva len myšlienkovým experimentom - pripomienkou, že medzinárodné zmluvy sú len také silné, akú silu sú ich signatári ochotní za nimi postaviť.