Praslovanský koreň *sъnъ
Slovenské slovo sen pochádza z praslovanského *sъnъ, ktoré je zasa priamym pokračovaním praindoeurópskeho koreňa *swep-/*sup- s významom „spať“. Ten istý koreň nájdeme naprieč slovanskými jazykmi - ruské сон (son), poľské sen, chorvátske i srbské san - a je príbuzný aj s latinským somnus (spánok, odtiaľ napríklad slovo „insomnia“) či gréckym hypnos, od ktorého máme slovo hypnóza.
Slovenčina, podobne ako väčšina slovanských jazykov, jedným slovom pomenúva dva rôzne javy: sen ako stav spánku sprevádzaný obrazmi (to, čo sa nám sníva v noci) aj sen ako túžbu či víziu budúcnosti (to, o čom snívame v prenesenom zmysle). Angličtina má na to dve odlišné slová - „to dream“ počas spánku aj ako túžba splývajú v jedno sloveso „to dream“, ale podstatné meno rozlišuje presnejšie len v kontexte.
Keď sa sen stane rečníckou zbraňou
Práve táto dvojznačnosť dala vzniknúť jednému z najslávnejších rečníckych obratov histórie - Kingovmu „I have a dream“ z 28. augusta 1963, kde anglické „dream“ nesie presne to isté dvojité posolstvo, aké slovenčina vyjadruje slovom sen: nočná vízia, ktorá sa má stať bdelou skutočnosťou.